Rajta, Rajta...

Autor: Janka Mračková | 12.1.2010 o 22:06 | (upravené 16.3.2010 o 11:18) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  1921x

Išla som po nočnej, a celú službu som na nič iné ani nemyslela. Nikto nevedel, že odchádzam. Doteraz som nevedela cestovať vlakom sama. No už som odvtedy šla niekoľko krat, takže aspoň jedna výhoda tejto situácie :( . Volala som Milanovy.. "kde si?"; - "už som v Zámkoch, za 20 minút som na zastávke u teba." - "dobre, my tam tak akurát prídeme." Nastúpila som na autobus a viezla som sa tých 20 minút, ktoré sa mi zdali v tú chvíľu nekonečné.

"Kde si?" - "Hneď pre teba prídem." Zachvíľku už predomnou stál vysoký muž, ktorý ma ťahal cez cestu, bál sa, že nás niekto spolu uvidí a vyzeral, akoby sa ponáhlal už domov. Zaviedol ma na druhú stranu cesty, do domu, kde bol kedysi diskont. Tam už po ňom ostalo len pár zájdených písmen.

Vošli sme dnu. Bola to miestnosť asi 5x5m, chladná, stará, špinavá. "Pocikala sa mi, je celá mokrá a studená, prezlečieš ju?" podišla som k nej, mala vyšpúlené očká, na sebe oblečenú starú tenkú bundu, tmavomodrú čiapku, noštek odratý a špinavé čierne prstíky zvierali nervózne malého zeleného vojačika, ktorého si so sebou priniesla. Objala som ju. Ona len tak stála s vypúlenými očami a otvorenými ústočkami , z druhej strany žiadna odpoveď. "Ako sa máš?" "Prečo nič nerozpráva?" zľakla som sa, aj keď som vedela, že je normálne, že sa ma hambí, nevidela ma 2,5 mesiaca. - "Ja neviem. Prezleč ju prosím rýchlo, nechcem tu dlho byť." V miestnosti bol s nami ešte nejaký človek, rozprával mi hlúposti, veľmi som ho nepočúvala, niečo s angličtinou a cigánskymi piesňami a odkiaľ som.. Pri tom som vyzliekala malú a zároveň kontrolovala každý kúsok jej tela, či nemá modriny alebo niečo podobné. Snažila som sa ju rýchlo obliecť, aby jej nebola zima. Doma som jej pokúpila teplákovú súpravu (s vedomím, že chodí do škôlky), krasny ružový kabátik (tiež pôvodne do škôlky), pančuchy, a čiapku so SpongeBobom. Nohavičky som pre ňu nemala a ona ich pôvodne na sebe tiež nemala. Ale aspoň bola v suchom. Mala meniny, tak som jej doniesla aj panáčika Noddyho. Kým ešte bola u mňa, bola to jej obľúbená rozprávka, hneď po Madagascare. Bolo mi do plaču a zároveň som bola šťastná, že je zdravá a živá a že ju vidím, lebo som si myslela, že ju už tak skoro neuvidím - keď vôbec.

Z "diskontu" sme prešli do cukrárne. Milan si dal len džús a malej som kúpila zákusok. Zjedla ho hneď, ani som sa nestihla otočiť. Musela byť hladná, keď do 2 hodín aj niečo zjedla 4 veľké zákusky ako moja päsť, banán, keksík, až som sa bála, že jej bude zle. Vysvetlili sme si klamstvá, ktoré jeho sestra nahovorila mne a ktoré nahovorila svojej rodine. Vysvitlo, že moja "kamarátka" bola dôvod pekla, v ktorom teraz ja a ešte pár nevinných detí tápame. "Treba mi cikať" som počula aj možno 15x za ten čas. Z toho cikala len málinko. Bola prechladnutá. Na záchode som sa jej pýtala... ako bývaju, ako spinkajú, opakovala mi, že jej brat Dominik ju v noci bije. Spia dvaja dospelí a dve deti na jednej posteli a na druhej jej další dvaja bratia. "A čo ten pán čo býva s vami?"  - "Ocko?" - "Áno, ocko. Aký je?" - "Zlý, on kričí."  - "A nebije ťa?" - "ee." - "To je dobre". Snažila som jej pripomenúť všetky pesničky a básničky, čo sme sa spolu učili, ústočká sa jej otvárali, takže časť z nich si ešte pamätala. Ale keď som ju vyzvala nato, aby mi zaspievala, spustila : "Rajta, rajta"... a niečo po maďarsky. Veľa som ju objímala a bozkávala a ona sa časom osmelila, ako vtedy, keď bola u mňa. A sama mi niekoľko krásnych pús darovala. Milan mi rozprával v akých podmienkach deti žijú, že vlastne len prežívajú z dňa na deň. Kúpu sa v jednom lavóry a mokrých ich prenášajú cez dvor v zime do druhúho domu - vlastne z letnej kuchynky do "domu". Nemajú pitnú vodu, elektrinu, oblečenie, peniaze, nič. A ešte žijú s matkou, ktorá je spokojná s tým, kam svoje deti doniesla a s otcom, ktorý ich pred niekoľkými rokmi týral. Vtedy, keď sme sa lúčili, som nevedela zadržať slzy, lebo som sa bála, že ju už nikdy neuvidím, všetko mi zrazu prišlo čierne a bez nádeje.  A bolo mi to ľúto, lebo som si sľúbila, že nebudem pred ňou plakať. Bála som sa o ňu, o nich.

Odvtedy sa veľa zmenilo, "ocko" do mesiaca od mojej návštevy začal znovu piť, deti sa ho boja, bije ich, kričí, straší, bývajú horšie ako v osade, sú hladní, špinaví a hlavne nešťastní. "Maminka, poďme odtiaľto preč, ja tu už nechcem byť." Moja bambuľka sa stále pýta ku mne.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?